Názov bratstvo sv. Lazara pochádza z leprosorum, ktoré bolo v roku 530 p. n. l. založené v blízkosti Bethanie, mieste, na ktorom mal Kristus vzkriesiť Lazara z mŕtvych. Bola to hlavná budova rôznych špitálov pre malomocných, existujúcich od 5. storočia v Akkone a Cézarei. Tieto špitály viedli arménski mnísi podľa pravidiel svätého Bazilea (vtedajšieho arcibiskupa z Cézarie). Popri starostlivosti o malomocných (veľmi pomaly postupujúca choroba) sa venovali aj starostlivosti o pútnikov.

        Jeho prvú listinnú zmienku našlo bratstvo v bule pápeža Benedikta IX. z roku 1043. V tejto bule sa bratstvu poskytujú rôzne privilégiá. Až do dobytia Jeruzalema križiakmi podliehali Lazarovi bratia duchovnej protekcii gréckeho patriarchu z Jeruzalema. Po dobytí Svätého mesta v roku 1098 zreorganizoval Gérard de Martigues, zakladateľ rádu Johanitov, aj tamojší špitál Svätého Lazara. Pod vplyvom Johanitov prešlo Lazarovo bratstvo pod protektorát latinského Patriarchu z Jeruzalema. Bratia potom odložili pravidlá sv. Bazileusa a prebrali pravidlá Augustínov, čo im v roku 1256 potvrdil pápež. Pretože sa vlastne rok 1098 považuje za rok založenia rádu, bol by podľa toho rád Sv. Lazára vôbec najstarším zo všetkých existujúcich rytierskych rádov.
        V ranom 12. storočí sa rytierski mnísi Johanitov a Templárov, ktorí ochoreli na malomocenstvo odovzdávali do špitálu Svätého Lazara. Pretože návrat do vlastných radov nebol možný, vstúpili tam do Lazarovho rádu. Z nutnosti chrániť lazaret pred útokmi banditov a Sarazénov a možnosti, že aj rytieri, ktorí ochoreli malomocenstvom, boli ešte dlho v stave bojovať s mečom, zmenil sa od roku 1120 čisto opatrovateľský rád na rytiersky rád s vojenskými úlohami. Vojenský oddiel Lazariánov, nazývaných aj Lazaritov tak pozostával z rytierov, ktorí boli naplnení prianím, radšej zomrieť v boji, ako zhniť za živa.
        Vzťah medzi lazaretom (Lazariti) a špitálom (Johaniti) na jednej strane a na strane druhej medzi lazaretom a chrámom (Templári) je podľa zdrojov rôzne zdokladovaný. Kým z pohľadu Johanitov sa podáva informácia, že väčšina vysokých hodnostárov Lazarovho rádu boli niekdajšími Hospitalitmi Johanitovho rádu, píšu autori naklonení Templárom, že Lazariáni udržiavali mimoriadne úzke kontakty s Templármi. Tak sa mal v roku 1258 vtedajší veľmajster Templárov, Thomas Béraud, pri útoku Janovčanov spriaznených s Johanitmi stiahnuť do osídlení Pisancov a Benátčanov spriaznených s Templármi, do Lazarovej komturei z Akkona. Tiež je zaujímavé, že v roku 1191 pri obrane obsadeného mesta Akkon mali Templári a Lazariáni bojovať v rovnakom armádnom zbore.

        Jeruzalemskí králi si Lazarov rád cenili a podporovali ho. Za kráľovnej Melisandy vlastnil rád v Bethanii vlastnú budovu rádu a vlastný kostol. Do roku 1155 vznikli rôzne nové budovy rádov, ako v Tibériase, Askalóne a Beirúte. Pretože Lazariáni mali aj veľmi dobrú vojenskú povesť, boli poverení obranou pevností Madjel-el-Djemerija a Kharbet-el-Zeita. Rytieri zeleného kríža boli v nasadení na všetkých ohniskách, na ktorých bojovali voči sebe kresťania a moslimovia. Na víťazného sultána Saladina v roku 1189 po jeho dobytí Jeruzalema urobila práca Lazarovho rádu veľký dojem. Uznal nutnosť Lazariánskeho špitálu a ustanovil ho pod svoju osobnú ochranu. Kto v obsadenom meste ochorel na malomocenstvo alebo bol taký chudobný, že nemohol zaplatiť výkupné, mohol opustiť mesto Jeruzalem Lazarovou bránou, aby našiel v lazarete útočisko a prijatie. Počas obdobia mieru si aj Lazarov rád vybudoval svoje nové hlavné sídlo spolu s opevnenou nemocnicou a kostolom rádu v pobrežnom meste Akkon (alebo St. Jean d'Acre, ako sa mesto volalo za správy Johanitov). Do Cézarey bol prebratý Lazarov kostol a Lazarova veža. Po opätovnom vzplanutí vojenských aktivít sa Lazariáni znova zapísali mimoriadnou statočnosťou. Mnohí z nich zahynuli v bitke pri Gaze v roku 1244. Tak mohol v roku 1250 sprevádzať svätého kráľa Ľudovíta IX. na krížiackej výprave už len veľmi malý kontingent rádu.

        V roku 1255 bol rád uznaný podľa augustínskeho pravidla pápeža Alexandra IV. Tie isté privilégiá, ktoré okrem Johanitov a Templátov dostali aj Nemeckí rytieri, priznal Lazárovmu rádu v roku 1262 pápež Urban IV. Pápež Clemens vydal v roku 1265 kuriálne nariadenie, podľa ktorého boli Lazarovmu rádu podriadení všetci chorí na malomocenstvo.

        Potom, ako v roku 1291 moslimovia dobyli mesto St. Jean d'Arc (Akkon), poslednú baštu križiakov, boli rytierske rády nútené opustiť Svätú zem. Aj Lazariáni opustili Palestínu. Aj oni, ako mnohé iné rytierske rády, premiestnili svoje nové sídlo najprv na Cyprus a neskôr na Sicíliu, kde zriaďovali nové špitály. Zo Sicílie vyvíjali podobné aktivity ako Johaniti z Rodosu a Maltézski rytieri z Malty tým, že nasadzovali vlastnú flotilu na zabezpečenie Stredozemného mora voči Turkom a maghrebínskym pirátom.